Niekedy.
Niekedy život nadobúda neočakávané rozmery, akoby nám napriek všetkému prinášal veci o ktoré v podstate nestojíme. No máme sa možnosť priučiť a posúvať ďalej.
Ale, v akej dobe to existujeme, keď sa od nás očakáva všetko, aj pokiaľ nemáme istotu toho, že sa nám naše úsilie nejako navráti?
Vkladáme kus seba do toľkých vecí, až sa niekde strácame a nič nám neostáva. Veci kradnú čas, ľudia túžby a srdce.
A pokiaľ žiadne úsilie nevydávame, tak sme za zbytočné indivíduá, ktoré identifikuje nálepka akejsi neurčitej formy a sú akurát tak vhodným objektom na označenie „prívlastkami" od tých, ktorí sú naokolo..
Čo môže mladý človek povedať, keď sa mu dostane otázka kým je..? Je smutné, že nás identifikuje naše zamestnanie viac než to, akými sme osobnosťami. Je síce našou súčasťou, no pokiaľ nás definuje, kam sa podeli naozajstné hodnoty? Dokážeme prežiť súcit s tým, ktorý trpí, alebo sa ohradíme faktom, že mu lepšie bude samému. A to len preto aby sme nemuseli byť zaangažovaní..
Zvláštny svet a niekedy mám pocit, že sa v ňom strácam, pretože je tak málo tých, ktorí sú ešte vždy ochotní sa pozastaviť nad každodennou krásou. A ešte menej tých, ktorí by mali potrebu sa o ňu podeliť.
Len dúfam, že sa to bude pomaličky meniť a krása umenia, okolitých vecí a jasných myšlienok opäť aspoň na chvíľu prebije ten okolitý šum informácií ..